Politický systém

Spolkový snem je volený pravidelne každé štyri roky nemeckými občanmi a pozostáva momentálne z 622  poslancov z piatich politických strán. Obe najväčšie politické strany, kresťanskodemokratická CDU/CSU so súčasnými 239 a sociálnodemokratická SPD so 146 kreslami majú odjakživa významnú pozíciu. Okrem toho je v spolkovom sneme liberálnodemokratická FDP s 93 kreslami, ľavicová Linkspartei so 76 mandátmi, ako aj ekologickoľavicová strana Bündnis90/Die Grünen (68).

Od roku 2009 stojí na čele vlády s pomocou FDP kancelárka Angela Merkel (CDU) , potom čo od roku 2005 viedla veľkú koalíciu CDU/CSU a SPD. Je vôbec prvou kancelárkou Spolkovej republiky Nemecko a súčasne prvou vrcholovou političkou z nových spolkových krajín, ktorá kedy zastávala tento post.

Hlavou Spolkovej republiky Nemecko je spolkový prezident, ktorý je volený každých päť rokov spolkovým zhromaždením, teda na spoločnom zasadnutí členov spolkového snemu a zástupcov spolkovej rady. Momentálne vykonáva právomoci spolkového prezidenta prezident spolkovej rady Jens Böhrnsen (SPD), po tom čo Horst Köhler (CDU), prekvapivo 31.5. odstúpil. Nová voľba spolkového prezidenta sa bude konať 30.6.2010.

Šestnásť spolkových krajín, z toho tri mestského typu (Berlin, Hamburg, Bremen) disponujú značnou autonómiou v oblasti vzdelania a kultúry, k tomu naviac disponujú nezanedbateľným vplyvom v spolkovej politike prostredníctvom spolkovej rady, ktorá je proporcionálne zložená zo zástupcov jednotlivých krajín. Od krajinských volieb v najväčšej spolkovej krajine Severné Porýnie- Vestfálsko ( v máji 2010 ) nedisponuje vládnuca koalícia  CDU/CSU s FDP v spolkovej rade väčšinou a preto je pri dôležitých legislatívnych procesoch závislá na dohode s ďalšími frakciami.

Pri posledných spolkových ako aj krajinských voľbách bola pozorovateľná tendencia oslabovania hlavných veľkých politických strán CDU/CSU a SPD a presun voličov skôr k menším stranám. Potom čo v posledných desaťročiach vo väčšine parlamentov prevládali len štyri politické strany, bola v poslednom období pozorovaná zmena na systém piatich politikých strán, potom čo sa etablovala len pred pár rokmi založená Ľavicová strana (Linkspartei), ktorá sa v politickom spektre nachádza vľavo od SPD. Táto skutočnosť spôsobila trochu komplikovanejší spôsob formovania koalícií a to aj napriek aspektu, že Ľavicová strana ešte stále nie je vrámci spolkovej politiky ostatnými stranami plne akceptovaná. V regiónoch vládnuce strany , ako napríklad strana dánskej národnostnej menšiny v Šlesvigu-Holšteinsku nehrajú na spolkovej úrovni žiadnu rolu. S výnimkou strán národnostných menšín podliehajú všetky politické strany päťpercentnej hranici pre spolkový snem.

Už samotných 20 rokov po znovuzjednotení Nemecka je pozorovateľné výrazne odlišné volebné správanie v starých a nových spolkových krajinách. Zatiaľčo v starých spolkových krajinách dominujú tradičné politické strany ako CDU/CSU, SPD, FDP a  Bündnis90/Die Grünen, disponuje v nových spolkových krajinách  Ľavicová strana ako následníčka bývalej štátostrany východného Nemecka vcelku silnou voličskou základňou a robí politickým stranám zo starých spolkových krajín silnú konkurenciu. Okrem toho je potrebné všimnúť si úspechy ultra- nacionalistickej NPD v niektorých východonemeckých spolkových krajinách. Napríklad v posledných voľbách do krajinského snemu v Sasku získala 5,6 % hlasov a mohla si nárokovať osem kresiel.

Prevládajúcimi témami nemeckej vnútornej politiky od roku 2009 trvajúceho volebného obdobia sú najmä medzinárodná finančná a hospodárska kríza a s tým spojené národohospodárske dôsledky  ako vysoká miera nezamestnanosti, vysoký deficit štátneho rozpočtu, opozíciou žiadaná silnejšia regulácia hospodárstva a z toho predovšetkým bankového sektoru, ktorý bol finančnou krízou v roku 2008  zvlášť dotknutý.

Nemecká vláda sa v posledných rokoch ocitla v ťažkej situácii, keď musela presadzovať  nepopulárne rozhodnutia. Typickým príkladom boli obmedzenia v sociálnej politike, ktoré čiastočne vysvetľujú  zmenené volebné správanie Nemcov.

Od konca druhej svetovej vojny bola zahraničná politika západného Nemecka silno ovplyvnená integráciou do západných medzinárodných organizácií NATO a ES/EÚ, zatiaľčo zahraničná politika východného Nemecka bola typická závislosťou od ZSSR a členstvom v organizáciách pod jeho vedením (napr. Varšavský pakt).

Až zjednotením oboch nemeckých štátov v roku 1990 mohla byť realizovaná spoločná zahraničná politika, ktorá bola silno determinovaná orientáciou západným smerom. Zjednotené Nemecko sa stalo ako celok členským štátom EÚ a NATO. Od polovice deväťdesiatych rokov sa nemecká armáda zúčastňuje mierových operácií OSN ako napríklad v Bosne a Hercegovine, Kosove ako aj boja proti medzinárodnému terorizmu v Afganistane,ako aj podporných operácií vo východnom stredomorí a africkom  rohu. V posledných dvoch desaťročiach uplatňovala nemecká zahraničná politika svoj vplyv so vzrastajúcou medzinárodnou zodpovednosťou.

Nemecká vláda sa zasadzuje posilovať svetové odzbrojenie a s ohľadom na svoje vedúce postavenie v EÚ sa usiluje takisto o zabránení šírenia atómových, chemických a biologických zbraní vo svete. Súčasne je Spolková republika Nemecko signatárom zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ako aj rôznych zmlúv o redukcii chemických a biologických zbraní, okrem iného napríklad zmluvy o zákaze chemických zbraní. Nemecko v tejto oblasti úzko spolupracuje s Ruskou federáciou, pričom nemecká vláda napríklad finančne podporuje zneškodňovanie ruských chemických zbraní.

Zahraničná politika Nemecka je ďalej typická dobrou a úzkou spoluprácou so svojimi susednými štátmi a členskými štátmi EÚ. Veľmi dobré vzťahy udržiava napríklad s Francúzskom a od znovu zjednotenia aj s východoeurópskymi krajinami.

Nemecko sa vrámci svojho členstva v EÚ a OSN takisto zasadzuje o dodržiavanie ľudských práv vo svete. Ako najväčší národ v Európskej únii a eurozóne disponuje značným vplyvom pri vytváraní európskej mienky a spolu s Francúzskom tak plní úlohu akéhosi vodcu na kontinente. Typickým prejavom tejto spolupráce je čulá výmena názorov medzi oboma krajinami a pravidelné stretnutia politikov na najvyššej úrovni.